Spomienky absolventov školy
 
Meno: 
Email: 
WWW: 
  1+1=

    

MUDr. A. Koleničová, r.Kovácso 11:16:33 31.10.2006
.... Tak známe nám chodby, lavice triedy,
tak známy ten zvončekov hlas,
tak známe tie tváre, čo denne sme stretli
a chodby sčítané tisíckrát.

Vďaky slov šepot nám schádza z pier,
vďaky tĺk srdca ozýva sa len,
vďaka zračí z našich očú k Vám,
ďakujeme, profesori, za všetko Vám.

Zavrú sa dvere na našej triede
a potom, zvonček, zazvoň posledný raz.
Tak ako voda utiekli tie roky,
utiekli roky... a s nimi školský čas.....

Tieto slová nás sprevádzali pri poslednej rozlúčke so školou, ktorá sa stala súčasťou môjho života. Spomienky na profesorský zbor sú tie najlepšie. Dali nám pevné základy pre ďalšie štúdium, často boli prísni (ale vedeli prečo), ale bolo aj dosť zábavy. A kolektív? Bezstarostný život, celý svet patril nám, mali sme len jednu povinnosť - učiť sa.

Štúdium na Gymnáziu v Moldave n/B bolo jedno z mojich najkrajších období v živote.

PaedDr. J. Liszkaiová 11:15:34 31.10.2006
Po prvé: Fantastický kolektív pedagógov - priateľských, tolerantných, ale aj naročných, vychovávajúcich naďalej ďalšie generácie

Po druhé: Nezabudnuteľný kolektív spolužiakov - po rokoch z nás vyrástla vzdelaná, čestná a pracovitá generácia

Po tretie: Spomienka sa spája aj so smútkom, tragická strata triednej pani profesorky PhDr.A.Štovčíkovej, ktorá do mňa vštepila semienko budúceho pedagóga

RNDr. Alexander Hudák 11:14:52 31.10.2006
Akoby to bolo včera. Cestou v autobuse sa stihla dopísať úloha z matematiky alebo sloh, rozobrať výsledky futbalu, hokeja, či najnovší film. A už sme sedeli v triede. Cesty osudu nás zviedli zo všetkých svetových strán a posadili do spoločných lavíc. S túžbou objaviť niečo nové a vykročiť rázne do života. Priateľstvá, lásky i sklamania, túžby i vyznania - a naši profesori. V skromných podmienkach, ale o to s väčším citom dať nám všetko potrebné pre život. A my sme sa vďaka nim nestratili. Rozišli sme sa do všetkých kútov Slovenska a zakotvili v rôznych profesiách. Ale vždy sa vieme stretnúť, porozprávať a zaspomínať si na školské časy. Na našich profesorov, priateľov, prvé lásky a, samozrejme, pána školníka. Na všetkých z nášho Gymnázia v Moldave nad Bodvou.


Ing. Peter Hudák 11:13:25 31.10.2006
Spomienky vraj znamenajú prvé príznaky staroby. Utkveli v pamäti najmä isté momenty počas štúdia na Gymnáziu Štefana Moysesa v Moldave nad Bodvou.

Neviem presne definovať vlastnosti profesorky biológie. Určite sme ju však mali všetci radi a nebolo to tým, že by sme sa nemuseli učiť. Práve naopak. Preto ma zaujalo, ako naša triedna profesorka dokázala skĺbiť, aby sme sa učili, akceptovali ju a uznávali zároveň.

Opakom by som mohol nazvať tvrdý, nekompromisný prístup pri výučbe chémie, kde drvivá väčšina hundrala, nadávala (vrátane mňa). Boli však výborne pripravení a na vysokej škole, ako jeden z mála, som pri skúške z chémie (bol to strašiak, o ktorom sa hovorilo na celej fakulte) nemal žiadne problémy.

S nostalgiou a miernym úsmevom spomínam na pravidelné divadelné predstavenia. Navštevovali sme ich najmä vďaka pani profesorke slovenčiny, ruštiny. Zo začiatku sme to brali ako „veget“. Hovorili sme si: „Paráda, veď zajtra sa nebude skúšať.“ Ale dnes, s odstupom času, by to mohla byť povinnosť, ako priviesť mládež k umeniu a kultúre takou nádhernou formou. Možno ju nikto ani neocení, ale v duši každého z nás niečo pekné ostane. Zároveň to patrí k prirodzenej inteligencii. Vráti sa to vo forme správania sa, či už k deťom alebo k svojmu okoliu, v ktorom žijeme.

Najobľúbenejším predmetom bola telesná výchova. Vidím v nej priestor ako pritiahnuť mládež k športovaniu, súpereniu, učiť sa vyhrávať a aj prehrávať, lebo v živote je to takisto samý tvrdý boj.

Tu sme dostali možnosť hravou formou vyskúšať si všetky športy a súťaže aj na úkor voľného času pána telocvikára. Podporoval nás a ukázal nám, ako je to súťažiť so športovými gymnáziami. V takých chvíľach sme si uvedomovali našu nedokonalosť a malosť.

Zároveň ma to motivovalo a ukázalo, že keď chce človek niečo dosiahnuť, musí na sebe viac pracovať, v tomto prípade trénovať.

Na tieto štyri krásne prežité roky a na prípravu do života spomínam a stále budem spomínať s úsmevom. Srdečná vďaka všetkým tým, ktorí obetovali aj mojej výchove kúsok svojho života.

Vojtech Bodnár 11:12:50 31.10.2006
Na jar roku 1975 si ma zavolali súdruhovia Bojko (riaditeľ) a Balga (zástupca riaditeľa) do riaditeľne a položili mi jednoduchú otázku: „Chceš sa stať predsedom celoškolského výboru SZM?“ Nakoľko som zväzácku prácu vykonával na úrovni triedy, túto výzvu som zobral veľmi seriózne a súhlasil som. „Najdôležitejšou podmienkou toho, aby si mohol robiť túto funkciu je, že od dnes nemôžeš chodiť do kostola,“ pokračoval súdruh riaditeľ vo svojom príhovore. To by ste neverili s akou radosťou som oznamoval doma, že už nemôžem chodiť do kostola.

Zväzácku prácu sme zvládali veľmi úspešne, veď som mal vo výbore také esá ako Jožo Varga, či Darinka Semanová.

Dochádzalo samozrejme aj ku stretom medzi zväzákmi a vedením školy.

Mali sme zarobené peniaze a chceli sme zariadiť klubovňu. Najväčší problém bol nájsť vhodnú miestnosť. Boj nastal o kabinet súdružky profesorky Vavríkovej. Nakoniec nám bolo vyhovené a dnešná asi 1 ,B trieda sa stala našou klubovňou na gymnáziu. Dodnes sú na chodbe tie kreslá a stolíky, ktoré boli v klubovni. Pri zariaďovaní klubovne došlo ešte k jednej zaujímavej udalosti. Nakoľko sa dlhšie rozhodovalo o zriadení klubovne, došiel nám biliardový stôl skôr, ako sme ho mohli kde umiestniť. Tak kde inde ako do našej 3 .D triedy. Súdruh riaditeľ Bojko nás ruštinu a keď mal návštevu, tak my sme ho „trpezlivo“ čakali v triede. Keď nás už ale prešla trpezlivosť, tak sme si zahrali biliard dovtedy, pokiaľ nás nevymakol a nezobral nám gule. Ďalšia hra bola až v klubovni, ale aj to urýchlilo rozhodnutie súdruha riaditeľa o pridelení klubovne pre zväzákov.


Ing. Ladislav Toporčák 11:11:58 31.10.2006
Keď si v myšlienkach premietnem, ako sa mi na túto školu nechcelo, nemôžem tomu dnes ani uveriť. Nedokážem slovami opísať zážitky, ktoré som tu prežil. Nie raz sa v myšlienkach vraciam pred katedru, kde vidím vždy elegantnú pani profesorku Vavríkovú, sympatickú pani profesorku Pipíšovú, či pána profesora Balgu s prísnym výrazom. Veď k predmetu matematika to aj pristane. Vidím aj vážneho pána profesora Bojku, ktorý sa k nám prihováral ľubozvučnou ruštinou. Tak by som mohol vymenovať aj ďalších, pre ktorých učenie bolo poslaním. Aký je to hrejivý pocit, keď tieto, pre mňa veľké osobnosti, môžem stretnúť v uliciach Moldavy, stisnúť im pravicu a položiť tradičnú otázku: „Ako sa máte, zdravíčko slúži?“ Veď je tomu 35 rokov, čo som s maturitným vysvedčením opustil priestory tejto školy.

Osud mi určil, aby som sa po ukončení vysokoškolských štúdií opäť vrátil do tohto mestečka. Denne prechádzam okolo budovy našej školy a stále sa mi nejaká myšlienka mihne hlavou.

Neviem, či je to povahou, ale mňa obklopujú iba hrejivé myšlienky. V mojich očiach sú všetci starí známi rovnakí, akí boli pred rokmi, keď som ich poznal ako študent.

Mojím prianím je, aby si všetci žiaci vážili svojich učiteľov a aby spomienky všetkých na školu boli iba krásne a aby v starobe mohli povedať: "Keby som sa ešte raz mohol vrátiť do tých istých školských lavíc a prežívať tieto nezabudnuteľné chvíle."

Preto na záver prajem pracovníkom školy, aby mali stále žiakov, ktorí radi túto školu navštevujú, a žiakov, ktorí sa za prácu svojim učiteľom odvďačia dobrými študentskými výsledkami a vďačnosťou po celý život.

Mgr. Margita Gaálová 11:11:24 31.10.2006
Triedy strednej školy boli v budove bývalej banky na námestí, kým zborovňa bola v budove starej školy, a tak sme väčšinou včas zbadali učiteľov prichádzajúcich na hodiny. Dodnes na nich spomínam s úctou a vďakou, lebo aj v sťažených podmienkach sa snažili o kvalitné vyučovanie a vedeli v nás vzbudiť celoživotný záujem o vzdelanie. Ich lásku k nám žiakom sa číslami merať nedá. A ani sa nemá. Aj preto nám chýba naše tablo v budove gymnázia - tablo s fotografiami jeho prvých učiteľov i žiakov.

Mgr. M. Tóthová rod. Tomková 11:08:04 31.10.2006
Vráťme sa do roku 1953, keď sme sa dozvedeli, že v bývalom okresnom meste Moldava n/B. sa zriadi jedenásťročná stredná škola s vyučovacím jazykom slovenským a maďarským. Naši rodičia privítali túto skutočnosť s nadšením a po prijímacích pohovoroch 1.9.1954 do prvého ročníka nastúpilo 42 žiakov. Ako dnes spomíname na naše začiatky? Naša trieda bola umiestnená v náhradných priestoroch – bývalá slovenská sporiteľňa, hodiny telesnej výchovy prebiehali v sále kultúrneho domu, rozcvičky pred vyučovaním sa konali na námestí, prestávky sme trávili na chodníku mesta, obedovali sme v provizórne postavenom baraku.....

Spolužitie slovenskej a maďarskej triedy bolo priateľské, pedagogický zbor pozostával zo slovenských aj maďarských učiteľov, neuvedomovali sme si národnostné rozdiely, spájalo nás obhájenie dobrého mena školy. Spomíname si na naše nadšenie pri výstavbe dnešnej budovy gymnázia, kde sme nespočetne veľa hodín zadarmo odpracovali cez soboty a letné prázdniny. S úctou si spomíname na našich triednych učiteľov – pani Korandovú, pánov Huťku a Lukáča. Aj napriek ťažkým podmienkam 27 z nás dosiahlo vysokoškolské vzdelanie.

Dnes sme už dôchodcovia a tešíme sa z výsledkov práce školy, aj z toho, že naše začaté dielo píše svoju históriu.


Návštevná kniha www.weblight.cz

Lomboo.cz - Vtipná těhotenská trička